Horizonty a Oceano

Všetko je to o oceáne.

Ale o čom je oceán?

Oceán je rozľahlosť, premenlivá rozľahlosť, ktorá sa vôbec nemení.

Oceán nie je iba voda. Je to aj soľ, aj vietor, aj pena, aj šum, aj svetlo a tma, aj špina, aj všetky túžby, aj Túžba (moja), aj sloboda, aj farba, sýta farba, čo sýti hlad po diaľkach… A uchopený do rúk ostáva priezračný. Je ohromný a veľký a tichý, i keď kričí tisícmi odleskami slnka a je ohlušujúci, aj keď šepká telmi skál, čo doň spadli ako dôkaz našich sľubov. Je diaľkou, ktorá sa láme niekde v strede.

Toho, čo mám za sebou je rovnako veľa ako toho, čo je predo mnou. A napriek tomu nie som zaseknutá v jednom bode, v jednom momente. V pohybe som nielen ja, ale aj ono veľké neznámo, ktoré je odsúdené na večné čakanie. Alebo je to naopak?

Je to modrá proti modrej, ani jedna sa nedá uchopiť. Sú si rovné, aj keď to možno nevedia. Stojím tu a pozerám sa, ako sa jedna zrkadlí v druhej. Stoja proti sebe a zároveň pri sebe. Tam, kde sa takmer držia za ruky sa ich ohromnosť začína v jednoduchom priblížení miznúcich priamok. Načahujú sa jedna za druhou, no myslím, že ani ony sa nemôžu uchopiť. Jedine v našom pohľade. Tam, kde sa takmer držia za ruky je predel, ktorý je naším horizontom. Chveje sa v mäkkom svetle, ktoré znežnelo práve onou diaľkou.