Pozerám sa hore

Myslím, že to bol Hölderlin, kto napísal, že vzhliadnutie je hľadaním miery človeka. Určite je aj zamyslením, aj spytovaním. Pozerám sa hore, teda vzhliadam. Pozerám sa hore, lebo chcem vidieť horu, hory, pohoria … oblohu a oblaky. A potom opäť hory. Chcem uvidieť hranicu, kde jedna majestátnosť končí a druhá začína.

Chcela som maľovať horu – zastavený moment či horu – mihotanie a rozmýšľať o hore – hranici. Je biela, žiariaca, nie úplne nehybná, možno skôr chvejúca sa, taká, čo sa každú chvíľu zahalí oblakom ako šálom či závesom, alebo ktorej vietor, Slnko a snehový prach utvárajú svätožiaru. Takú, čo sa ukáže, len ak sa jej samej chce. Predsa je trochu rozmarná. Bohyňa. Je nádherná, ale pozerať sa na ňu znamená mrznúť. Hora – majestát. Hora, ktorá ľahko ukáže hranicu človeku, no sama nie je líniou, skôr priestorom, alebo ešte lepšie medzipriestorom. Bolo by zvláštne nakresliť čiaru a povedať: tu ešte je hora a tu už nie je. Isteže, všetko má svoj okraj aj svoju definíciu, no táto hranica nemusí byť vždy tenká a dokonca to vôbec nemusí byť čiara. Vysvetlenie leží v slove postupne. Lebo práve hora, a teda aj výstup na ňu, je postupným ustanovovaním (sveta?), postupným dobýjaním seba. Vrchol hory: niet kam ďalej ísť, len do seba. Keby tu boli schody do neba, možno by vrchol hory nebol iba polovicou cesty, no všetci odchádzame preto, aby sme sa vrátili; bohatší, múdrejší, pokojnejší, šťastnejší a niekedy aj posadnutí, ale hlavne späť. Napriek tomu ma občas ma premkne pocit, že by som tam najradšej ostala ako tá skala. Na vrchol žiadne skratky nevedú, práve to je na tom také príťažlivé. Môžem si vybrať stranu, môžem si vybrať štýl, môžem si vybrať cestu, ktorá je pre mňa ľahká alebo naopak, ktorá predo mňa kladie komplikované otázky a ťažko riešiteľné problémy. Pre druhého to môže byť úplne naopak. Čo je hlavné, mám možnosť voľby. A to je sloboda. 

Hora je pre mňa udalosťou, motívom – vo význame latinského motivus: toho, čo uvádza do pohybu; toho, čo pohýna. Prekonáva každodennosť, vymyká sa prozaickosti sveta, otvára. Je ako magnet. Nie som si úplne istá dôvodmi – možno ich trochu tuším – ale môj pohľad sa vždy stočí práve týmto smerom. Pozerám sa a akoby som sa zasekla … Cítim plnosť aj prázdnotu, obrovskú radosť aj veľmi silnú melanchóliu. Pozerám sa, pozerám sa dlho a v tej chvíli ma nič iné nezaujíma, lebo mám pocit, že mám všetko: pohľad medzi nami.

A potom? Potom tú zaklonenú hlavu skloním.