Trasovanie pohľadu
Fotil: Peter Ančic
Sedím pod oknom môjho ateliéru, pozorujem oheň, myslím na svoje cesty. Spomínam a(lebo) snívam?
Rozpamätávam sa na miesta a ich zvláštne čaro, miesta, ktoré ma zasiahli, prekvapili, pokorili. Majú niečo, čím vyžadujú moju prítomnosť, znemožňujú odchod, čím žiadajú môj návrat. Vraciam sa k nim bdelá aj zasnívaná medzi stenami ateliéru, so štetcami, farbami, niťami, fixkami a zážitkami. Začala som maľovať zrkadlo hory, horu a(lebo) jej odraz, horu a(lebo) jej pokračovanie, horu, ktorá sa zasúva sama do seba. Možno iba predstavu hory, kto vie. Preto tie jazerá, plesá, mláky, fjordy. Vody a nádrže vysoko v roklinách a škárach zachytávané rozbitým povrchom hrebeňov, zbierané záhybmi skál. Niekedy hladká hladina s obrátenou horou, niekedy štruktúra plná svetla, rozvlnená vetrom. Priateľským gestom sa jej dotýkam, vody a hory zároveň. Vznášam sa na hladine uprostred obrazu.
Zrazu zavanie číry vzduch ľadovca. Zostupujem k nemu nespočetným množstvom malých krokov, ku koncu už nevládzem brzdiť, som taká rada, keď sa cesta obracia opäť do kopca. Hľadáme ľadovcové jazierko, v ktorom by sme sa mohli okúpať, dostatočne hlboké a schované. Bolo oblé ako vajce. Neverila som, že doň vstúpim. Ponorila som sa do živej vody a stala sa dychom hôr. Okolo šedé balvany vyhriate slnkom, sneh a modrý okraj ľadovca žiariaci spod hladiny, milostné objatie ľadu a skál a oblaky jemne sa vznášajúce ponad toto všetko.
Rozmýšľam, ako som sa na to pozerala. Zaujato, zvedavo, dychtivo. Väčšina z tej prítomnosti sa vytratila. Ale nie všetko, niečo mi predsa ostáva. Vytyčuje cestu pohľadu – cez krajinu k obrazu.
Vatnajökull
90 x135 cm
akryl, fixka a výšivka na plátne
Videla som ho len krátky okamih, idúc z okna auta. Stále sme sa presúvali autom, viac ako čokoľvek iné. Hneď ako som ho uvidela, zo všetkých síl som sa snažila si tento pohľad zapamätať. Ľadovec, zelené a čierne kopce, mláka rozfúkaná vetrom so stovkami vín, akoby sa v nej ukrývalo celé more. Ten ľadovec nebol žiarivo biely – ako som si ich vždy predstavovala alebo ako sa mi uchovávajú v pamäti aj keď viem, že také fyzicky nie sú. Mal mnoho farieb a ešte viac štruktúr. Odtiene azúrovej a šedej sa miesili s bielou… Štruktúra ľadovca sa opisuje len ťažko, je živá, pulzuje, chveje sa. Napriek tomu, že nebol biely, bol žiariaci ako len biela dokáže byť. Vystupoval ponad svoje vrcholy, jednoducho tam bol, kraľoval. Zblízka kopa špiny, z diaľky klenot, čo sa odrážal vo veľkej mláke pri ceste takým zvláštnym spôsobom, akoby jej prepožičiaval svoje svetlo a ona jemu svoje stovky vín, svoje more.
Dynjandi
90 x120 cm
akryl, pero a plsť na plátne
Polovicu dňa sme išli tam, aby sme druhú polovicu išli naspäť. Také sú miesta na konci ciest. Ale stálo to za to. Pred sebou fjord, za chrbtom jeden z najkrásnejších vodopádov aké som kedy videla. (A to sme ich na Islande videli dosť.) Dole bolo všetko zarastené trávou a čučoriedčím sfarbujúcim sa do červena. Len skala bola čierna, pomaly hladená tisíckami pramienkov a spŕch. Nevedela som sa rozhodnúť, kam sa chcem dlhšie pozerať na mieste, kde cesta aj pohľad pokračujú ďalej vodou.
Orlia prť
90 x136 cm
akryl a pero na plátne
Z toho dňa si pamätám akurát neuveriteľne pekné počasie, neuveriteľnú únavu a fakt, že Poliaci sú značne flegmatickí v rámci bezpečnosti pohybu po vysokohorských turistických chodníkoch. Toľko dych berúcich výhľadov za jeden deň sa ani nedalo vstrebať. Tieto plesá sa mi však občas vynárajú. Boli ako oči hôr, odrážali rôzne veci, hlboké a studené, priala som si sa do nich ponoriť. Boli však ďaleko dole, chránené, v bezpečí, nedosiahnuteľné, podmanivé. Čeriace sa a nehybné. Poklady.
Neznáma lavína
120 x 90 cm
akryl a pero na plátne
Kopali sme a hrabali ako psi. Na striedačku, bola to makačka. Chceli sme ozaj veľkú jamu v snehu, na veľkosť človeka aj s výbavou a rezervou. Skúšali sme pri tom rôzne typy lopát, asi aby nám neskôr nebolo ľúto nosiť takú poriadnu. Aj tak som si nie istá, či by som vládala niekoho vykopať včas. Keď bola jama hotová, nikto nechcel do nej vliezť. Veľkí chlapi a zrazu sa báli. Mne sa nechcelo najmä kvôli chladu, no nakoniec jedného zlomili, tak ma to obišlo. Zahrabali sme ho tam a sondami skúšali rôzne typy povrchov… kameň, prilba, telo, batoh, kosodrevina. Tá sa mi zdala najklamlivejšia. Keď sme ho vyhrabali, nebolo mu všetko jedno. Dúfam, že naozaj to nikdy nezažijem.
Bivak Pavla Kemperla
90 x136 cm
akryl, pero, a výšivka na plátne
Stihli sme to tesne pres búrkou. Pôvodne sme chceli ísť ďalej, no v tej chvíli som bola rada, že sme pod strechou a máme čas. Navyše, boli sme tu samé, čo je takmer vždy obrovská výhoda. Zbytky snehu boli všade naokolo a tak sme si natopili, navarili a spokojne prežívali danú chvíľu. Bol tam aj denník – lepšie večerné čítanie sme si ani nemohli priať. 3.5.2018 autor neznámy: “We have been drunk high as fucked. After a very hard trail for us with heavy backpacks (23kg) we feel very exhausted and need to drink. After drinking a bit of boose we started to talk about life, love, friendship and sex. Conclusion is simple, mountain is so important to us. Mountain is like a cure for everything. […] We all need to take a break from our cities, homes, wives and husbands. We all need to think about our needs and our feels. When we suffer on the trail everything is so simple and beautiful. Always catch a while, always think in this very second. There is nothing more and nothing less. Simple like animals when we feel pain, cold, hunger, we have chance to connect to our soul for short while and understand everything and forget all. […] Every mistake even so small is important. Thinking simple is best for you the trail. This next step, this next breath, this next catch on rope is most important for your life. When you think like this your mind is clean and focused. Your heart is beating in a rhythm of mountain and you are safe and peaceful. Far far away from our cities and our problems we think clear and from distance we have clear mind. But we have to remember about one very important thing. Happiness is only when we can share it with person who we love. Is often not your wife or girlfriend… “ Tu sme to už nevydržali a vybuchli do smiechu, ktorý sa nedal zastaviť. Bol to krásny bivak, cez veľké sklá som zo spacáku pozorovala pomaly sa meniace hory, neskôr hviezdy a úsvit. Nádherný pocit, ležať v teple a suchu uprostred hôr môcť sa pozerať celé hodiny.
Smrek a Baranec
90 x 140 cm
akryl, fixka, výšivka a plsť na plátne
-Malo by tam byť pleso.
-Ale nie, tam nie je žiadne pleso.
-Ale je.
-Nie, nie je.
-Nooo, je.
-Nie je.
Jednoducho jej nechcel veriť. Celkom som sa na nich zabávala. Akí si boli podobní. Ani jeden nechcel ustúpiť, každý hájil svoje presvedčenie. Bolo tam: Žiarske pleso, veľká mláka plná oblakov. Na konci dňa v ňom skončili obaja, spoločne.
Seljalandsfoss
118 x 90 cm
akryl, fixka a výšivka na plátne
Idem popod vodopád, obchádzam ho. Je stredom kružnice, možno preto krúžim okolo. Je všade: predo mnou, hore nado mnou, je závesom aj clonou, hýbe sa, padá, hrmí, máča všetko v dosahu. Prú kvapiek je niťou, ktorá nájde každého. Nielen on (stred) je zaujímavý. Aj sukňa tvorená zástupom ľudí a odrazenými kvapkami. Idú jeden za druhým ako jedna obruba, lem vodopádu, šnúra ľudských tiel, stále dokola. Tečie zhora, my prúdime okolo. Každý tu má daný smer.
Pasterze
90 x 125 cm
akryl a fixka na plátne
Ten ľadovec mal nádhernú štruktúru, plnú, farebnú, v niečom pravidelnú a pritom úplne divokú. Zblízka voňal veľmi čisto a priezračne, akoby absentovali náplne, ako by to bola dokonalá čistota. Číry vzduch, svieži, miestami chladný, mimoriadne opojný, akoby takto voňala samotná sloboda. Vôňa snehu a ľadu. Bol ružový a modro-šedý. Až na ňom som zistila, že tá obrovská modrá plocha je vlastne voda. Topil sa, šumel, hučal, zurčal. Spieval svoju poslednú pieseň, bez ustania. Spieva nám ľuďom, aj keď ho to stojí tvár. Spieva o dávnych časoch, o Zemi pod sebou, o nebi a o hviezdach, o skale, ktorú maľuje aj tvaruje. Spieva aj o nás. Postupne sa stáva jazierkami a vodopádmi, veľkou nádržou dole v údolí, potokom, ktorý ide stále ďalej nesúc svoju melódiu v náručí. Odhodlane vstupujem do vody, v ktorej je ponorený hypnotizujúci okraj ľadovca. Šum sa mení na hudbu, ktorá mi potom žiari z očí. Ešte dlhú chvíľu.
Paglia Orba
90 x130 cm
akryl, fixka a tuš na plátne
Nikdy sme k nej neprišli…kráľovnej ostrova. Predstavujem si ju štíhlu a tvrdú, nad sebou nebo a okolo more. Zvrásnenú a drsnú ako ostrov, v ktorého strede stojí a hľadí všetkými smermi.
Bola to veľmi náročná cesta, s ťažkým nákladom, navyše som mala zranený členok. Ustavičné stúpanie a klesanie, koncentrácia na udržanie rovnováhy, driapanie sa po ostrých skalách hore a dolu, hľadanie pevného miesta v suti a balvanoch bolo na hranici mojich fyzických síl. Nemám rada prehry a len ťažko sa vzdávam, no niekedy je to najmúdrejšia voľba. A tak keď som vtedy uvidela cestu na dne doliny, jediné, čo mi prešlo hlavou bolo, že po tej ceste odídem, hodím sa do mora a budem sa tváriť, že som jeden z tých oblých kamienkov, ktoré vlny jemne presúvali tam a sem, zahoja mi všetky bôle a ja sa opäť vrátim tam, kam patrím.
Detaily
